Minulý týždeň som bola pre sedemročnú dcéru v škole. V školskej družine bolo podozrivo ticho. Pomyslela som si, že zrejme niečo vyviedli. Vendulka sa po zatvorení dverí triedy z hlboka nadýchla a hovorí: „Mami, ty si ma dnes normálne zachránila! Bolo tam dusno!“. Nerozumela som, ale čakala som, že moje ukecané dieťa „vysolí“ o čo ide. A aj spustila: „Mami, mali sme tresty. Za to, keď niekto vyrušuje, musí sedieť v lavici a čítať rozprávku...“. Zostala som v šoku, potom sa mi chcelo zahrešiť a keby sme neboli už na prízemí, aj otočiť sa a ísť sa s pánom vychovávateľom porozprávať... Zbrzdila som emócie a spýtala sa Vendulky, čo je na tom trest a či si myslí, že taký trest niečo rieši. Dovysvetľovala celú situáciu, z ktorej vyplynulo, že tým trestom je aj to, že si tú rozprávku treba zapamätať a povedať, o čom potrestaný čítal. V duchu som si hovorila, že také tresty by sa mi chcelo znášať, nemám totiž na čítanie toľko času ako by som chcela. K tomu som sa potom aj v rozhovore s Vendulkou dostala. Spýtala som sa jej, či rada číta a či má rada rozprávky. Aj to, či si zapamätá o čom čítala. Vo všetkých bodoch bolo jasné „áno“. Kde je tu potom trest? Môže byť čítanie knižky trestom pre dieťa? Za mňa veľké NIE!

Aj preto som rada, že vznikajú kampane na podporu čítania ako táto:

http://www.chicmama.sk/?q=v%C4%8Faka-knihe

Aj preto som rada, že mám možnosť čítať svojim deťom, čítať si pre seba a čítať, aby som o tom mohla ďalej písať.

Čítanie totiž nemôže byť trestom! Som preto za beztrestné čítanie a ponúkanie deťom prístup ku knihám, ktoré podporia ich fantáziu.