Najúspešnejšia slovenská autorka Táňa Keleová-Vasilková dnes vydáva svoj najrozsiahlejší román Skúšky.

Každý, kto číta príbehy z pera Táne Keleovej-Vasilkovej vie, že jej knihy sú veľmi autentické, zračí sa v nich reálny život. Úspešná autorka viac ako tridsiatich bestsellerov píše o tom, čo skutočne prežíva ona aj jej hrdinovia a hrdinky. Každý z nás sa v jej knihách istým spôsobom nájde. V aktuálnom románe Skúšky, ktorý autorka písala počas koronového obdobia na svojej chalúpke, reflektuje dobu, ktorú nám priniesla pandémia. Nezameriava sa však na ochorenie, naopak všíma si bežný život nás všetkých, ktorý sa napriek rôznym nariadeniam nezastavil. Spomalil sa, zmenil sa a priniesol nám všetkým nečakané skúšky. Hrdinovia v jej doposiaľ najrozsiahlejšom románe stoja pred významnou úlohou, vysporiadať sa s nimi.

Autorka hovorí o svojej  knihe:
V príbehu zachytávam osudy piatich rodín na pozadí súčasného diania. Pandémiu koronavírusu, ktorá mnohé zmenila, nevynechávam. Možno si pomyslíte, že som mala, lebo jej všetci máme plné zuby. Lenže žijeme to a ja v svojich príbehoch už roky zachytávam náš reálny život. Podstatné v mojom príbehu je však všetko to, čo dláždi cestičku našich dní, bez ohľadu na to, či existuje koronavírus, alebo nie. Láska a neláska, problémy a neproblémy, šťastie a nešťastie... V časoch, keď ľudí ovplyvňuje pandémia, zákazy a nekonečné zmeny, je všetko oveľa ťažšie a komplikovanejšie. Ako si moji hrdinovia so zmenami poradia? Ako ich zvládnu? Príjmu ich alebo nie? A čo to urobí s ich vzťahmi? Všetci sú vystavení skúškam, na ktoré sa neprihlásili, o ktoré nestáli.

Knihu som písala výnimočne na chalúpke, v čase, keď bol zavretý svet a naša rodina žila všetko to, čo ostatné rodiny. No napriek náhlym zmenám som vedela, že chcem, musím písať: a tak som sa do toho pustila.

Verím, že sa vám kniha bude páčiť a že s ňou strávite milé chvíle.   

P. S. Cesta na obálke ‒ prázdna cesta, sa mi zdala najvýstižnejšia. Veď svet utíchol, museli sme sedieť doma a všade bolo prázdno...

O autorke:
Táňa Keleová-Vasilková sa narodila v Chomutove, mestečku v severných Čechách. Od svojich štyroch rokov žije v Bratislave. Vyštudovala žurnalistiku na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, potom pracovala vo viacerých časopisoch. Od roku 1994 sa venuje písaniu románov. Žije s rodinou striedavo na sídlisku v Devínskej Novej Vsi a v chalúpke na myjavských kopaniciach. Najobľúbenejšia a najpredávanejšia slovenská spisovateľka vydala už vyše tridsať kníh a ich predaj dosiahol takmer 1,5 milióna kusov. Záujem o jej príbehy neutícha ani po rokoch. Jej prvotina vyšla v náklade päťsto kusov, dnes sa z každej jej knihy predajú desaťtisíce výtlačkov. Získala množstvo ocenení a pravidelne sa zaraďuje medzi slovenské TOP autorky siete kníhkupectiev Panta Rhei. Viac sa dozviete na adrese www.tanavasilkova.sk.
 

Audio ukážku z knihy číta Dado Nagy:
https://soundcloud.com/buxsk/citanie-z-knihy-skusky-tana-keleova-vasilkova

Ukážka z knihy:
„Myslíš, že na tú lyžovačku pôjdeme?“ vystrelí Nataša otázku na manžela, ktorý si práve spolu so synom sadá k večeri.

„Iste nie,“ zareaguje Peter. Dušan naňho hodí otrávený pohľad. Akoby vravel: čo ty môžeš vedieť? Niekedy sa mu to stáva... a Nataša si tajne myslí, že to súvisí s manželovým starnutím. S nejakým komplexom. Jednoducho v tom duchu, že keď už nebude mladší a vyšportovanejší a ktovie čo ešte, tak aspoň bude múdrejší. Jasné, že to často aj platí... ale niekedy aj nie. Vtedy vznikajú doma dusné situácie. Veď dnešní mladí ľudia majú prehľad o toľkých veciach, o ktorých naša generácia v ich veku ani len netušila... aj keď, samozrejme, skúsenosti ešte nie. A práve na tomto fakte stavia Dušan svoju pozíciu múdrejšieho. Nataši tým niekedy parádne lezie na nervy... a stáva sa, že si musí poriadne zahryznúť do jazyka, aby nevybuchla. Nie vždy sa jej to podarí...

„Prečo by sme nemali?“ začuduje sa Dušan. Akoby neexistoval žiaden problém... akoby záhadný vírus COVID-19, ktorý sa šíri svetom, nepozabíjal už tisíce ľudí. To je celý on! pomyslí si Nataša a v duchu si povzdychne. Nechce vidieť daný problém... pretože ak by ho videl, mohol by mu narušiť plány. No, bohužiaľ, nielen jemu... Nataša sa na lyžovačku v Dolomitoch tešila už od Nového roku, lenže ich dovolenka začína byť, napriek manželovmu sebavedomému vyhláseniu, veľmi ohrozená. Vie to. Sleduje správy, číta internet... všetko o záhadnom víruse, ktorý spôsobuje aj smrť. Kým bol v Číne, zdalo sa, že je ďaleko. No ten, kto si to myslel, mal v hlave namiesto mozgu piliny. Veď žijeme v otvorenom svete... a nijaký kontinent už nie je príliš vzdialený. Z Číny sa presťahoval do Talianska. Čísla sú tam, v porovnaní s Čínou, zatiaľ oveľa menšie, ale nikto nevie, čo bude o pár dní... týždňov.

„Akože prečo?!“ rozhodí Nataša rukami, keď položí na stôl panvicu so zapekanými zemiakmi. „Veď situácia v Taliansku sa každým dňom zhoršuje a...“

„Tam, kam pôjdeme, nie je jediný nakazený.“

„Ako to môžeš vedieť?“

„Môžem a viem,“ odfrkne Dušan. „Sledujem online mapu.“

„Naozaj nikto?“ visí mu na ústach. Chce, aby to tak bolo... túži ísť... tak veľmi! Od Nového roku cíti únavu, pravdepodobne súvisí s tmavými a krátkymi dňami, keď slnko býva luxusom. Čoraz vzácnejšie. Myslieva na ľudí žijúcich v severských krajinách... už dávno sa prestala čudovať, že trpia depresiami a majú samovražedné sklony.